top of page

Zápisky z Himalájí

Updated: Jun 29, 2023

Tuším je to takmer 5 mesiacov, čo som nič smerom von nenapísala. Nie, že by moje notisky neboli plné, ale veci, ktoré sa mi dejú a ktoré v Indii prežívam, sú až takmer príliš osobné, že ťažko sa mi z nich robí verejné psaníčko. Ale mám potrebu presa len niečo z toho zdieľať a tak sa pokúsim.




Kamarát mi napísal: "Sarushko, ty si tu Indiu teda dávaš!" A ja si skôr myslím, že India si dáva mňa! Nestíham to ani poriadne reflektovať. Ale ako ma realita prostredníctvom pár ľudí nedávno upozornila, všetko, čo sa nám v živote deje, chceme a potrebujeme!


Rovnako ako pri prvej Ghyan Dikha (prijatie študentského sľubu) - presne pred šiestimi mesiacmi - i dnes prší. Vtedy, v júli, to bol teplý monzúnový dážď, dnes je to januárový chladný a štipľavý dážď vrcholu severoindickej zimy. I keď som nečakala v Indii takú zimu, snažím sa ju znášať (v noci okolo 5 stupňov, cez deň medzi 15-20, podľa slnka, ale noc je noc a tak ohrievačik, ktorý som si začiatkom zimy porídila, veru, využívam) a napriek chladu som sa pred ceremóniou dokonca zvládla vykúpať v Gange. Hudobníci začali hrať - tabla, harmónium, flauta, bubínky a ja sa pristihujem pri pocitoch melanchólie a "porozumeniaplného" vhľadu. Všetko okolo seba - ľudí, cermóniu, rekvizity - vnímam úplne inak ako po prvý raz. Zasväcujú ma do druhého semestra na DSVV, ale pre mňa je to akoby zasvätenie do nasledujúcich mesiacov v Indii. Mám pocit, akoby sa našlo stratené dieťa, akoby som bola znovu nájdená a prinavrátená na cestu (v doslovnom slova zmysle prinavrátená k intráku a k Shanti Kuni (domovsky ashram a duchovná komunita okolo školy). Gurudev si ma privolal späť.


Po takmer viac ako 3 mesiacoch užívania a plného oddávania sa zmyslovým radostiam a cestovaniu po Indii - s výnimkou skúškového obdobia začiatkom decembra, ktoré akoby okolo mňa len prefičalo.- som opäť "doma" na školskom "campuse". Shanti Kuni za plotom, v ruke mala (niečo ako ruženec) a seriózny "anushtan" v polovici - intenzívna duchovná 9 dňové prax. Je to môj tretí anushtan a tentokrát mám pocit, že naozaj pôsobí. 11-krát mala (11-krát 108 Gayatri mantra), striktná diéta, skoré vstávanie a účasť na yagya - ohňovom rituáli, večerný kirtan...

Z ciest a poflakovania sa posledné 3 mesiace, ktoré som uskutočnila, som len málo zmysluplného zapísala. O tom by lepšie povedali fotky Dharamsala, Kerala... ale Himaláje!!!


K tým som tu pripútaná. Vidím ich predhorie a bolo mi dopriate dvakrát sa do ich výšin vybrať! Ten prvýkrát - neočakávane som dostala pozvanie od kamaráta z Rishikeshu - poďho na Kuari Pass trek! To znamená prekonať svoj doterajší rekord a vystúpiť do takmer 5 tis. výšky. Pár prekážok v uvoľnení sa zo školy, ale čo to je oproti túžbe po vôni zeme? A tak som všetky povinnosti školské zvládla v predstihu a zbalila som sa na týždňový trek do hôr posvútných. Zprvu som si myslela, že pôjde iba o obyčajný "backpacking". Kamarátovým kanclom bola celá poľná kuchyňa, stany, variče, dokonca tlakový hrniec... Prekvapenie a následne pochopenie! Túra začína - supy krúžiace vysoko v oblakoch, vodopády, skaly a stromy zvláštnych tvarov, zasnežené vrcholky štítov a dúhy po miernych dažďoch. Dedinky uprostred hôr a deti Šúľajúce hašiš, mosty cez priekopy, ktoré pôsobia dojmom, že vedú odnikadiaľ nikam...


Náš team - kuchár Budha z Nepálu, 2 kone a pán koniar, guide Aniuman a ja s kamarátom Naveenom. S ľahkosťou prechádzam 4690 metrov nad morom, sneží tu (September). Cítim všetkých tých Rishiov, ktorí tu žijú v astrálnych telách a ich energie pôsobia nielen v blízkosti Himalájí. Keď ráno vyleziem zo stanu a vychádzajúce slnko nad zasneženou Nanda Devi (najvyšší vrchol indických Himalájí) ma na chvíľu zaslepí, opantá ma ten pocit spontánnej nirvány, ktorú každý z nás zažíva v nestráženej chvíli pri stretnutí s nevyspytateľnosťou prírody. Himaláje si ma pripútali... Na ako dlho? Nechávam to na Boha...



Za posledné časy som toho veľa zažila! Vo vnútri i vonku... Napríklad som sa prvýkrát zúčastnila na Aarti (workship ceremony s ohňom - sviečkami, krúžením sviečky, lampy okolo symbolu / sochy / rieky / božstva sa do ohňa dostávajú pozitívne kvality božstva a ľudia si prikladaním rúk k plamienku preberajú tieto kvality na seba) na jednom z najposvätnejších miest v Indii - Harki-Pairi (asi 10 min. rikshou od školy). Tisícky ľudí sa prihováralo k posvätnej Gange, obetné dary jej núkali a ohňom svútili, svoje telá jej posvätným vodám odovzdávali... Keď toľko ľudí má rovnakú myšlienku, rovnaké zameranie, silná energia sa vyčaruje!


A tak som si na druhý deň ráno zabehla ku Gange do lesnej časti brehov, aby som si sama s riekou pohovorila. Prána z rieky mi plynula do tela a slnka som tiež načerpala. Matička Zemička je blízko! Tak moc ju potrebujem cítiť, vdychovať jej vôňu! Často som na pochybách, čo je pre mňa naozaj dobré, ktorá je cesta moja - jogové tvrdošenie alebo šamanská uvoľnenosť, vipissana a či opakovanie mena Božieho, čítanie a či písanie...


Cesta je kľukatá a asi potrebujem prejsť všetkým. A na konci patrím do lesa a tak niekde medzi jogovaním, slovanskosťou, vipissanou a mantrou, uctievaním zeme a stromu budem JEJ slúžiť a pre blaho všetkých bytostí tvrdo pracovať... Pri mojich behoch na lesnom chodníčku pri Gange často myslím na vôňu domova - lesa, lúk hôr, bystrín, byliniek - pretože všetky tieto vône pre mňa znamenajú domov. Tak i v to ráno som si pripomenula tieto vône s pocitom tiesne, s pocitom, že mi chýba les, rodná hruda, vôňa ihličia a materiny dúšky. Popri týchto myšlienkach utekám krásnym chodníčkom, obklopeným obrovskými stromami neuveriteľných tvarov, zeleňou všeho druhu, hmyzom a spevavými vtákmi (nehovoriac o vážne a zádumčivo hučiacej svätej rieke hneď vedľa mňa).

A tak je moje ja na SK a vdychuje vôňu materiny dúšky, až kým ma do "teraz a tu" nepreberie krásna pavučina a ešte krajší pavúk tesne pod nosom. Pavúčisko nadmerných rozmerov zo zadku vlákno vypúšťa si a zadnými nôžkami pradie prekrásne dokonalú pvaučinu. Tento Boží tvor mi pripomenul, kde som a ako je okolo mňa krásne! A ako tento tropický ladený les krásne vonia a ko utešujúco rieka šumí. Ako veľmi som vďačná, že tu môžem byť a ako je dôležité žiť pre práve túto chvíľu! Každú chvíľu v každej chvíli. Tu a teraz! A tak s v'dačnosťou pavúkovi a Matke Zemi, Bohu, svetu zotieram pot, ktorý mi steká do očí a bežím ďalej. Vdychujem vôňu trópov, zastavujem pri stromoch a prihováram sa im, sadám si k rieke a púsťam sa do Gayatri mantry.


V minulých zápiskoch som sa určite zmienila o tvrdých pravidlách tu na škole, o prísnom oddeľovaní pohlaví, presnom režime atď. Nuž, áno, my !medzinárodňiaci" (9 nás je medzi asi 300 indami) sme to brali trošku s ľahkosťou neb naša kultúra je predsa úplne iná a ťažko sa úplne a rýchlo prispôsobiť. A tak sme sa veselo navštevovali chaloši a holky (iba opomínam, že sme všetci od 26 vyššie). Jedného večera sme večerali u chlapcov - ktorých máme dvoch, jeden je mních a našli nás tam! "Vychovávateľky" dve a dvaja guardi! Akoby sme páchali strašný zločin! Nasledovali meetingy s predstavenými, hrozby vyhodenia a okamžité presťahovanie mužskej časti osadenstva na druhý koniec campusu! Naozaj zaujímavé! Odrazu som sa cítila, akoby som mala 13 a bola na školskom tábore! Keď India, tak so všetkým.



Môj vnútorný súťažiaci muž mi občas dáva zabrať! Nechce si pripustiť, že nedáva niektoré asany. A tak hnaná jeho vôľou som tvrdo cvičila až som si bolesť ischiasu - nervu. A tak som sa dala na vyskúšanie našich školských zariadení - naturopatia, fyzioterapia a pránické liečenie moc zaujímavá, hlavne celotelové zábaly v bahne na slnku! Paráda a odporúčam! Nič nie je náhodou a i prv, než niekto presne identifikoval moju bolesť, snivel sa mi sen, v ktorom mal Gurudev tu istú bolesť... naozaj o mne vie? Naozaj nás sem všetkých privolal? Aké nevyspytateľné sú sily, ktoré nevidíme...

Pránické liečenie mám i v sylabách a pomaly sa učím vidieť, cítiť a čistiť auru.


Jedna japonská antropologička, ktorá prišla do Indie skúmať život žien - baba/sadhu - mi povedala, že na mieste, kde dnes leží Haridwar a Rishikesh sa spojili kedysi pradávno dva kusy zeme a následkom toho tu vznikli Himaláje. Energia, ktorá vznikla tým rachotom prudkého narazenia dvoch "svetadielov" do seba tu ostala a tož posvätnosť týchto dvoch miest sa prirodzene vyvinula... A to tá energia tu silno pôsobí a každý, kto sem príde je ňou ak nie priamo pohltený, tak minimálne ovplyvnený. Karma sa tu odvíja rýchlejšie a intenzívnejšie a myšlienky sa stavajú skutočnosťou v okamihu. Ten, kto to zvládne, zostane tu pripútaný k horám na čas, ale kto je slabý a nemá dosť sily dívať sa do zrkadla, utečie i keď sa často ocitám na hraniciach sädnosti, tieto hory, tieto mestá ma niečomuz majú naučiť a tak mám pocit, že nasledujúdich 5 mesiacov tomu stačiť nebude...


Po trojdňovom pôste a dnešnej Ghyan Diksha som v Gayatri chráme pri pohľade na maľovanie znaku swastiky na čerstvo oholenú hlavu dieťaťa úplne splynula. Moja cesta sa ešte len začína. Možno som stratila príliš veľa času rozptyľovaním a utápaním sa v snovom svete omámenej mysle. Možno nie, žiaden čas nie je stratený a všetko má svoj význam. A tak si potrebujem stále pripomínať, že nie minulosť, ani budúcnosť, ale tu a teraz!


Od októbra do doenšných dní sa toho udialo veľmi veľa, hlavne na frontoch najosobnejších a najvnútornejších. O tých dianiach písať moc nechcem, ale možno jedného dňa o nich napíšem v knihe o ceste jednej slovenskej dievčiny.


Neviem, čo so mnou bude, ako dlho tu budem, kam ma to zavedie... Vkladám sa do rúk Boha...


"In the heart of this moment is eternity!" Mr. Eckhart Howk!


P.S.: No teda.. asi sa opakujem, ale nebudem nič preškrtávať, nech to ostane tak ako bolo s ctim napísané..


8 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page