Sedím pri rieke, nohy ponorené v posvätných vodách a do očí sa mi znenazdajky vtiskli slzy. Pocit vytrženia, vďaky a lásky k „Veškerenstvu“. Svoj študijný pobyt som započala náročným týždňom plným neočakávaných emočných reakcií na toľko očakávaný rok v Indii. Niet sa čomu diviť, som tu týždeň a privykanie si na môj nový domov je v plnom prúde.
Sedím, vnímam, reflektujem. India je chudobná, ale ľudia nestratili svoju tvár. Sú hrdí na to, že sú Indovia, na svoju zem a na svoju kultúru! Každý sa pri prvom rozhovore hneď v druhej vete spýta: “Ako sa Ti páči indická kultúra?” Môj orientálny výzor spôsobuje, že som často oslovovaná v hindštine. Čoskoro im budem môcť odpovedať ,o pár dní sa tento čarovný jazyk začínam učiť. K rieke prichádza skupinka žien, chystajú sa na “puju”, náboženský obrad vzdania vďaky Božstvu Gangy. Posvätnosť cítiť všade! Život Indov je ako jeden veľký nekončiaci rituál. A na mieste, kde som sa rozhodla stráviť najbližší rok, na okraji pútnického mesta Haridwar, na univerzite ašrámového typu je posvätnosť ešte zdôraznená svätyňou boha Šivu v strede areálu školy, kde som sa. Každé ráno 5:30 sa vykonáva tzv. Yagya, ohňový očistný a liečivý ritual. Večer o 18:00 sa z ampliónu rozlieha meditačná hudba a celá škola zmĺkne na 15 min “povinnej” meditácie venovanej Šivovi, ktorý ničí všetko zlé, očisťuje, premieňa. Vlastne tu celý deň odniekadiaľ počuť z ampliónov ašrámov mantry, modlitby a kázne.
Teplomer ukazuje takmer 40 C a ja som po včerajšom ponaučení o tom, že sa musím viacej zahaľovať, trochu otrávená, že sa musím podriaďovať tradícii. V predpísanom oblečení školy, ktoré sa skladá zo širokých nohavíc, kurty (dlhej blúzky s dlhými rukávmi ) a dupaty (závoja, prehodeného cez plecia) mi
je teplo a potím sa ako zajac. “Nuž čo, vydržím to!” povzdychnem si, zahľadím sa do rieky a pokorne sa podriadim kultúre, v ktorej sa chystám prežiť najbližší rok. Nie je to len jednoduché. Dávam si Indiu pre najpokročilejších, takpovediac pre profíkov, ale som len začiatočník a tak ma čakajú krušné chvíle. Takmer tri roky som žila v komforte západnej civilizácie a odvykla som si od trópov. Niečo za niečo! Zmena prostredia, krajiny, svetadiela. U mňa vždy akýsi prerodový rituál a tentokrát je o to náročnejší, že som tu zatiaľ naozaj sama medzi stovkami indických študentov.
Premýšľam o mieste, ktoré sa stane mojim dočasným domovom. Univerzitný areál leží iba niekoľko sto metrov od obrovskeho ašramu Shantikunj, ktorý má s kapacitou 20 tisíc ľudí charakter duchovného mesta. Univerzita je úzko spätá s ashramom. Môj mentor a zároveň rektor university Dev Sanskriti Vishwadyalaya, Dr. Chinmay Pandya , je ako sa ukázalo, zaťom Gurudeva, “spiritualneho renesancnika” , ktorý založil dnes už obrovské hnutie All World Gayatri Pariwar a ktorého základnou myslienkou bolo jednoduché: Ak zmeníme seba, zmení sa i svet. Preberám sa zo zadumania a pozriem na hodinky. Uplynuli tri hodiny, čo som ponorila nohy do prúdu liečivých vôd Gangy. Voda klesá, už sa mi nedotýka nôh. Za hodinu sa zmenila. Tak ako sa všetko mení, stále a neustále.
Vraciam sa domov s plánom, že sa sem ešte dnes vrátim. Po ceste na internát sa zastavujem v ašrame Šantikunj a kupujem si niekoľko knižiek od Gurudeva a zisťujem-tak ako uz mnoho krát-že všetky náboženstvá, majstri a svätcovia hovoria o tom istom, len trochu inak a ponúkajú iné prostriedky k dosiahnutiu toho istého cieľa.
Je čas obeda . V univerzitnej jedálni sa ponúka dva krát denne “tali” (indické tradičné jedlo
obsahujúce ryžu, placky, strukovinovú omáčku a zeleninové kari) so spústou čili. V Indii konečne mozem jeste opäť rukami a nikomu to nie je divne.Od návratu z Afriky mi táto vymoženosť skutočne chýba. Pravá chut jedla, az ked sa ho clovek dotyka rukami! Cesnak, cibuľa, mäso a vajíčka sú z etických a myseľ rozptyľujúcich dôvodov zakázané, soľou tu zato nešetria.Ž alúdok ma konstantne páli a tak keď mi pouličný predavač pri bráne university pošepne :” Pani, kúpte si sladké mango” nakúpim si ich plnú náruč a dnes už do jedálne nepôjdem.
Oddýchnem si, porozprávam sa s indickou spolužiačkou, ktorá nechápe ako je možné, že nie som ešte vydatá a idem späť ku Gange. Posvätná rieka sa stále meni! Ráno kľudná, dnes podvečer zase rozbúrená a špinavá, plná piesku a bahna. Usmievam sa, lebo som po ceste sem v záplave svätých obrázkov, sviečok, tyčiniek, náboženských predmetov rôzneho druhu, čo tu v stánkoch všade predávajú, uvidela tričko s nápisom King of the Pop! Trochu smiešne uvidieť medzi medzi obrázkami Šivy tvár Michaela Jacksona.
Okúpem sa! Rozhodnuté! Dnes sa po prvý krát okúpem v Gange! Nechce sa mi čakať kým ma niekto naučí všetky tie rituály spojené s obradom očistného kúpeľa a tak dnes budem improvizovať. Poďakujem sa rieke, bohom, slnku a vtupujem do rozbúrenej vody. Sedem krát ponorím hlavu a položím sa do prúdu Gangy, jednou rukou sa držím reťaze a druhou zábradlia a mám pocit, že všetko zlé zo mňa odchádza preč. Pokúšam sa sústrediť na prítomnosť, ale moja myseľ je ako neposedná opica. Kamarát mi napisal: “Saruška, ty si tu Indiu teda davas!” A ja si skor myslim, ze India si dáva mňa!
Začína sa stmievať, nuž môj směr je jasný-internát. Je - ako inak-teplý večer, doma sa posadím na terasu a uvidím čo ďalej. Objavuje sa Arpana, naša dievčenská „vychovávatelka“ alebo skôr dôverníčka úre ženskú polovicu zahraničných študentov. Dáme sa do reči o úlohe rodiny v indickej spoločnosti, o tom, ako i jej vydaj bol dohodnutý, o tom, ako sa mladomanželia spoznávajú az po svadbe a uzol oddania sa je pre nich posvätný. Tradičné hodnoty spoločnosti su postavené na rodine, ktorá tvorí zaklad. A naozaj to tak v Indii je.
Na chvíľu zájdem do Šivovej svätyne. Nikto tu nie je. Je skorý večer. Odteraz ať do noci cvrdlikaju cvrckovia. Pomodlím sa a prihovorím tomu silnému Božstvu.
Začína monzún. Rovnako ako každý deň, i dnes trochu prší, je pod mrakom a neuveriteľne sparno. V tom sparnom večernom vzduchu sa šíri pach kravínov. Okrem toho, ze univerzita má centrum jógy, jógovej terapie, ayurvédy, akupresúry, bylinné zahrady, má aj malú kravskú farmu . Zužitkuje sa nielen mlieko, ale i hovienka, z ktorých sa robí mydlo, vonné tyčinky, šampón a iné veci. Mydlo trosku smrdká , ale je fajn, sú v ňom bylinky. V obchodiku okrem inych kravskych vyrobkov predavaju I kravsky moc v plastovych flasiach, ktorý je vraj úžasným liekom na všelijaké neduhy.
Vychádzam zo svätyne a posadím sa na múrik pod kríček jemne voňajúceho jasmínu. Premýšľam o rannom zážitku z ulice. Sedela som so Sapnou (americko-indická dobrovolníčka)pri stánku, kde tetuška vytláčala čerstvé džúsy a čakali sme na náš pomarančový. Pristúpil k nám strašidelný “Baba” – pouličný svätec, mních, s obrovskou kosťou na krku a pýtal peniaze na deku, lebo sa vraj chystá do Himalájí. Sapna mu vtlačí 100 rupii (asi 1,50 eur) a on jej na oplátku dal posvätný kvietok pre šťastie, no upozornil ju, že sa ho nemá dotknúť rukami, ale má ho opatrne zobrať do kusu látky. Sapna vytiahla uterák,Baba vtlačil kus kvietku doň a keď Sapna otvorila dlane, v uteraku jeležal strieborný
ornamentálny prívesok. Na vlastné oči som videla, ako jej do uteráka medzi dlane vkladal oranžový kvet. Pousmejem sa a poviem si: “Áno, aj toto je India!”
Každý deň sa učím nové veci. Včera som počas cesty autobusom položila nohu na prednú čast-skriňu - kde sa ukrýva motor. “Čo to robíš? Okamžite daj tú nohu dole!” zahriakol ma šofér. Dala som teda nohu dole a začudovane sa pozrela na spolusediacich, s ktorymi som sa uz predtym zhovarala. A tí mi to vysvetlili: motor je srdcom autobusu a autobus je oferov zivitel. Polozit nohu na nieco, co cloveku prinasa obzivu je zneuctenie. Nerobí sa to! To bolo ponaučenie včerajšieho dňa. Dnes som sa zase naučila, že sa neovoniava jedlo, ktoré je spoločné, lebo sa mu vraj kradne chuť. Na svojom tanieri si každý môže kradnúť chuť, ale nie zo spoločného. Že sa muz so ženou nedržia za ruky-to som sa naučila hňeď v úvode. Len muži sa môžu držať.
Som rada, že som sa dnes rozhodla pre pokojný deň. Včerajšok bol plný vnemov, zážitkov a ponaučení. Vzrušujúci výlet do Har-Ki-Pairi, k Božím schodom, kde prúdia denne tisícky pútnikov ma úplne vyčerpal. Tam, kde vraj Višnu zhodil božský nektár a nechal za sebou odtlačky nôh sa kúpeľom v Gange zmývajú všetky hriechy. A tak som ich zo seba zmyla vsetky! Doteraz som mala s Gangou iba malé intímne stretnutia u nás v odľahlej časti Haridwaru, kde si rieka plynie bez svedkov. Pri Božích chodoch som sa musela doslova prebojovať k vode. Kňaz za mňa urobil puju, pomodlila som sa za pokoj a pak som s vrúcnou prosbou vypustila dolu riekou kvietkovú lodičku s horiacou sviečkou.
Je 20:30 a z repráku zaznieva modlitba na dobru noc. Celkom milá melódia, hmkat ju uz viem, no mantru sa este len budem musiet naucit. Nebude to moc problem, budem ju počúvať po mnoho večerov.
Zajtra smerujem do mestečka Rišikéš, slávnej mekky jógy. Akoby ma viedol duch rieky, všade tam, kde sa pohnem, tak je to smerom ku Gange. Voda a hory ma priťahujú. Cítim, že tam budem ešte bližšie ku zdroju. Čím bližšie k horám, akoby som sa približovala k Bohom. V Himalájach vraj žijú Rišiovia,svetci, ktorí prebývajú v astrálnych telách a tam z tých výšin posielajú dobrú energiu k nám pozemšťanom.
Moja indická púť za poznaním ešte len začala, som zvedavá, kam ma zavedie.
Príbeh pokračuje nabudúce…